Kandidát očami kandidáta

Tak konečne som to videl už aj ja. Toľko ospevovaný slovensko – český film „Kandidát“ Nakoľko sa u nás „v stepi“ dohromady nič netočí, tak každý aj ten najmenší filmársky počin je pre Slovákov priam národným sviatkom. Priznám sa, že už si ani nepamätám kedy naposledy som v prime time neprepol zo slovenskej televíznej stanice na moje obľúbené zvieratká a dokumenty.

Námet a scenár považujem za najsilnejšie tromfy toho diela, hoci predlohu som nečítal. Verím, že si Maroš ustriehol na pľaci čo potreboval. Škoda, že vysoko zdvihnutú latku nepodržali tvorcovia až do konca, kde sa to celé akosi zaseklo a skončilo to trochu rozpačito akoby v štýle prerušovanej súlože. Miestami film pripomínal súťažný večer reklamných spotov formou aj obsahom. Možno je to tak moderné, ale ja mám o filme asi konzervatívne predstavy. Pojem „product placement“ sa dal cítiť v podstate skoro v každom filmovom políčku. Možno to bolo nutné z hľadiska financovania projektu, ale bolo toho príliš a dosť to liezlo krkom.

Je mi jasné, že bez podpory veľkého českého brata na Slovensku nevznikne nič filmového, ale násilné obsadzovanie českých hercov do postáv, kde vôbec nemuseli figurovať Česi, pôsobilo dosť neprirodzene. Postava biskupa Jozefa ako českého katolíckeho duchovného na Slovensku už bola cez všetky čiary. Ale na druhej strane postava Jazvu – Michala Dlouhého bola absolútne presná. Chápem, že český investori potrebovali svoju kosť, tak ju dostali.

Kamera chcela byť v každom smere inovátorská a objavná, až to spolu s dynamickým strihom pôsobilo miestami tak preplácano ako nejaký študentský počin, kde frekventant umeleckej školy v honbe za dobrou známkou túži ukázať svojmu vyučujúcemu čo všetko sa naučil. Veľká časť sa odohráva v tmavých priestoroch, ale aj pri svetlých exteriéroch som mal stále pocit, že mám špinavé okuliare – film po vizuálnej stránke pôsobil na mňa pocitovo dosť „ušmudlano“. Je to veľká škoda, lebo obrazových fórikov tam bolo dosť, len máloktorým sa podarilo naplno vyznieť.

Čo považujem za úplnú katastrofu, tak to bol zvukový design. Zvukára, ktorý to mal v kompe poznám osobne už roky, takže mi je jasné, že problém musel byť zrejme niekde inde, najpravdepodobnejšie v rozpočte. Neviem čím to je, ale tu na Slovensku je zvuk vo filme zaznávanou kategóriou, a do post produkcie sa dostanú adekvátne prostriedky len vtedy ak nejaké ostanú. A keďže nikdy neostanú, tak tie lepšie výsledky sú len výsledkom profesionálnej hrdosti zvukárov, čo väčšinu práce spravia zadarmo, len pre svoj dobrý pocit.

Z hereckých výkonov zažiaril Marek Majeský, ale absolútnymi  hviezdami bola dvojica Kubovčík-Dlouhý. Boli zárukou toho, že prst chronických prepínačov programov ostal počas sledovania filmu pokojný. Jackuliak pôsobil mierne kŕčovito, tak by to asi vyzeralo, ak by som tú postavu hral ja (ale možno aj nie, kto vie?) Dosť postavičiek bolo obsadených kvôli lacným efektom, ale možno niekomu sa to páčilo, napríklad potetovaná sporo odetá asistentka. Korunu všetkému dal český prezident, ktorý si zahral svoju najuveriteľnejšiu rolu – sám seba.

Ale o čom to tu vlastne stále točím? Pôvodne o tomto som vôbec nechcel. Veď ja nie som žiaden filmový kritik, len vás unavujem vlastnými pocitmi. Týmto blogom som chcel len povedať, že som naozaj veľmi rád, že tento film vznikol, lebo rozumným ľuďom dal mnoho námetov na zamyslenie.

Pre mňa bolo sledovanie tohto sviežeho dielka o to zaujímavejšie, lebo minulý rok som sa ocitol v podobnej, i keď veľmi „zriedenej“ pozícii ako hrdina Potôň. Kandidoval som na starostu jednej mestskej časti v Bratislave. Prakticky som dva mesiace strávil na uliciach v teréne, na akciách s občanmi, ale neuspel som.  Vyhral kandidát, ktorý bol v teréne necelú jednu hodinu. Ale na rozdiel odo mňa mal za sebou skoro nevyčerpateľné zdroje a profesionálnu reklamnú agentúru. S takým sa amatér ako ja nemohol predsa rovnať.

Po voľbách mi jeden kamarát, ktorý sa takýmto „spravodajským hrám“ občas venuje, povedal základnú poučku volieb:

Nie je podstatné, ako to naozaj je, záleží len na tom, ako to vyzerá.

Môj odkaz pre divákov filmu i pre voličov je prostý:

Áno, presne tak to funguje!

O víťazovi volieb sa rozhoduje v mediálnej agentúre.

Prečo? Lebo máme demokraciu a voliť môže každý, stačí mu právna spôsobilosť (o mentálnu sa bohužiaľ nikto nezaujíma) a plnoletosť. Väčšina voličov sú jednoduchí ľudia, ktorí výlučne sledujú iba mainstreamové spravodajstvo, ktorému slepo mu veria. A na tejto skutočnosti sú postavené všetky voľby na celom svete. A v nich vyhrávajú tí, ktorí sú navlečení v rovnakom drese spolu s vlastníkmi médií.

Každé voľby na Slovensku sú tradične ignorované väčšinou voličov. Slovákom  stačí mať svoje pivo, rezeň a večer ďalší diel nekonečného seriálu. Nestarajú sa o veci okolo seba, alebo sú presvedčení, že ich svojim hlasom nezmenia. Väčšina tých, ktorí aj zablúdia k urnám je osprostených z množstva nepodstatných správ, ktoré im servírujú médiá na odpútanie pozornosti. A niekoľko reálne rozmýšľajúcich ľudí to naozaj nemajú šancu vytrhnúť.

Dnes je doba takýchto mediálnych stavebníc. Niektoré sa vydaria viac (ako napríklad Kiska) iné zas trochu menej (ako Nesrovnal). Vždy vyhrá ten, ktorého agentúra viac ohlúpne, alebo zmanipuluje voličov. Tým nechcem tvrdiť, že rozumní občania nič svojim hlasom nedokážu (aj keď štatistika hovorí proti mne). Budem neustále a pri každých voľbách vyzývať, aby ľudia išli nielen voliť, ale aby sa aj pred odovzdaním svojho hlasu informovali o svojich kandidátoch z viacerých zdrojov.

Jednoznačne odporúčam všetkým pozrieť si tento film a urobiť si o ňom svoj záver. Napriek technickým nedokonalostiam nesie v sebe myšlienku a náboj, ktorý by sme nemali ignorovať.